úvod | literární mosty | soutěž Textík | underground | projekty | evidence výrobků
registrace | přihlášení
Nakladatelství Epika > underground > dilo

Underground

12 děl | 0 kritik
Slovensko
Přihlášen: 29.09.2018 20:52


Spoločne to zvládneme - I. časť (Adam)






Vloženo: 29.09.2018 20:52 | zobrazeno: 70x | kritik: 0  
Živíme v sebe skrytú nádej, že tam, na konci je predsa len niečo krásne.

Kapitola 1 : Adam

Každé dieťa, ktoré bývalo v západnej časti mesta a chodilo do školy na Jantárovej ulici, si muselo dobrých desať minút privstať. Bolo to v čase, keď rodičia deti nevozili autami, mobily boli luxus, deti sa hrávali s tamagoči, poznali kvalitnú čokoládu a počítač s hlbokým monitorom a veľkou bedňou mal málokto. Dostať sa do školy bolo možné dvoma spôsobmi. Autobusom, ktorý robil zachádzku cez sídlisko alebo peši od poslednej bytovky po popraskanej prašnej ceste smerom na východ, ktorá neďaleko školy križovala železničnú trať. Časovo to vyšlo asi rovnako.
Bolo chladné hmlisté ráno. Inverzia stlačila oblačnosť až na zem a slnečné lúče ju márne žiadali, aby sa dvihla. Nechcelo sa jej.
Ticho začalo prerušovať pravidelné cinkanie signalizačného zariadenia na železničnom priecestí. Z diaľky sa ozýval dupot nôh a od nich šušťanie štrku a jemného prachu. Po ceste bežal mladý trinásťročný chalan Marek. Každú chvíľu sa obzeral za seba, či sa neblíži nejaké auto. Cez hustú hmlu však žiadne nevidel. Bol sám. Vlasy mu viali vo vzduchu a rukami pri behu energicky pohyboval dopredu a dozadu.
Cinkanie utíchlo.
Keď už nestačil s dychom, spomalil. Je takmer na mieste. Chytil sa za brucho a v predklone spravil ešte pár krokov, aspoň kým uvidel siluety železničných rámp. Červené svetlo reflektorov striedavo zasvietilo a opäť zhaslo. Žmurkalo na zadychčaného Mareka a pripomínalo mu, kvôli čomu sa tak ponáhľal. Dýchal zhlboka, no opatrne, aby mu chladný vzduch nepoškodil priedušky.
Stihol to. Za spustenými rampami stála nejasná postava chlapca. Marek sa narovnal a energicky, s radosťou mu zakýval. Poznal ho. Jeho belasú vetrovku a pletenú čiapku. Odkýval Marekovi a jemne sa usmial. Za tým úprimným a milým úsmevom bola neuveriteľná hĺbka a poznanie z toho, čo zažili. Naznačil mu, aby prišiel naspäť. Ostalo to bez reakcie. Akoby bol Marek zrazu uväznený v nejakej kopule a nič od neho nepreniklo na svet. Chvíľu na seba nemo pozerali, možno čakali čo urobí ten druhý.
Hmla natoľko zhustla, že Marek nevidel ani rampy na druhej strane. Len tichú bielobu, ktorá naznačovala, že tam ďalej už nič nie je. Žiadna cesta, žiadna škola, už nič. Postava mu znova zakývala. Otočila sa a začala miznúť v hmle.
Marek chcel zakričať, nech sa vráti. Tak ako vždy, ani teraz zo seba nedokázal vydať hlások. Ostal sám.

Trhlo so mnou.
Rýchlo som sa posadil a rozhliadol. Je to tu bezpečné? Spamätaj sa! Je to moja izba. Bol to iba sen, vydýchol som si. Zopakoval sa znova po veľmi, veľmi dlhej dobe.
Ten chlapec zo sna som bol ja. Pred tým to bývalo často a boli aj noci, keď sa mi už znova zaspať nepodarilo. Nesmie sa to vrátiť. Chvíľu som tak sedel a čumel do tmavej noci, do tieňov, ktoré robil nábytok v izbe.
Vstal som a prešiel po tme do kuchyne, naschvál zapaľujúc iba malé svetlo nad kuchynskou linkou, aby nerušilo Adama. Dvere do jeho izby mali sklenenú výplň. Napustil som si trochu vody do pohára, no nenapil sa.
Pokojná hladina sa v pravidelných intervaloch rozčerila, ako údery srdca jemne rozvibrovávali moje telo. V tých maličkých vlnkách sa mi vynárali spomienky na včerajšok.
Prehrával som si, ako Adam prišiel domov, hodil tašku do kúta a bez slova išiel do svojej izby. Bolo to zvláštne a mne neostávalo iné ako ísť za ním a zistiť, čo je vo veci. Sedel na zemi, opierajúc sa o posteľ s bradou opretou o kolená. Na nohách mal školské prezuvky.
Povedal mi, že mu spolužiaci ukradli kľúčik od školskej šatne a zdrhli preč. Presne vie ktorí, vôbec sa nesnažili schovávať. Zobrali mu ho z kľúčenky, ktorú si nestráženú položil v jedálni na tácku s obedom. Bol špeciálny, ľahko rozoznateľný. Dostali ho od triednej učiteľky všetci. Ostal bez topánok a domov išiel v prezúvkach.
Už nejakú dobu som si podobné veci všímal a s Adamom o nich aj hovoril, zatiaľ však iba povrchne. Teraz mi bolo jasné, že má problém.
Rýchlo som do seba vylial vodu z pohára, prišiel k dverám od Adamovej izby a opatrne ich pootvoril. Ležal na posteli, na chrbte, len zľahka prikrytý perinou. Hruď sa mu pomaly dvíhala a zase klesala. Snáď sú Adamove sny pokojnejšie. Opatrne som zavrel dvere, zhasol a pobral sa spať.
Adam nie je nešikovný, s istými problémami sa zatiaľ zvládol pretĺcť sám. Mal by to len zastaviť, skôr ako to prerastie cez všetky medze. Mám len jeho a urobil by som pre neho všetko. Porozprávame sa o tom zajtra, keď sa vráti zo školy.

Kritiky



Copyright © 2002 - 2017 EPIKA / Vytvořil Jan Medek