úvod | literární mosty | soutěž Textík | underground | projekty | evidence výrobků
registrace | přihlášení
Nakladatelství Epika > underground > dilo

Underground

8 děl | 0 kritik
Slovensko
Přihlášen: 09.10.2018 18:30


Spoločne to zvládneme - časť III. Daniel






Vloženo: 09.10.2018 18:30 | zobrazeno: 19x | kritik: 0  
"Obdobie puberty je náročné. Hovorí sa, že je problém ho prežiť. Vyrovnávaš sa so zmenami u seba, u rovesníkov, rozhliadaš sa. Znamená to aj ..."

(september 1999)
... že sa snažíš dostať zo škatuľky v ktorej ťa drží rodina, aby ťa chránila. Skúšaš všetko možné, od porušovania pravidiel, alkoholu, cigariet, vlastných názorov, nových záujmov, neskôr sexu. Nesmej sa, sex je normálna vec.
My sme neboli výnimky. Chodievali sme na tajné miesto pri rieke, vedľa školy, obkolesené stromami, kríkmi a s romantickými zákutiami, ukrytými pred okoloidúcimi. Dolu bol priestor s priemerom asi šesť metrov. Od ulice nás okrem stromov chránil aj svah vysoký asi tri metre.
Začiatkom septembra sa ochladilo. Dni boli slnečné, no teplota nepresahovala 15 stupňov a prvá návšteva vyžadovala teplejšie oblečenie. Zároveň to bolo pre nás výnimočné. Blázni ako my, museli osláviť, že po prázdninách ešte stále žijú. Pri tejto príležitosti sme si v obchode kúpili nejaké občerstvenie.
"No tak to vytiahni," odvetil Samo a žmurkol na Nikolasa.
"Chlapi, dneska sa nalieva," Nikolas si rozopol bundu a k čipsom a malinovke pribudla fľaša slivovice.
"Vy ste ukradli alkohol?" vyskočil som na rovné nohy. Pripadal som si ako idiot. Všetci o tom vedeli, len ja nie.
"Nebuď srab, Marek, daj si s nami!" Samo sa postavil a zobral fľašu do rúk.
"Rozmýšľate trochu? A čo potom, keď prídeš domov?"
"Čo by malo byť? Poviem, že ma bolí hlava a pôjdem si ľahnúť."
Neveril som vlastným ušiam. Všetky zážitky, všetky zbojstvá, všetko sme prežívali spoločne. Bol som za každú hlúposť, išiel by som s nimi na kraj sveta. Rozhodol som sa nerozbíjať partiu, ale do pitia ma nedonútili. Myslel som, že alkohol je dôvodom mojich problémov. Nehovoril som o nich, hanbil som sa za to. Keby som o nápade vedel, určite by som sa ich pokúsil odhovoriť.
"To preto tak vyzeráš!" zahundral Nikolas
"Ja ako vyzerám? Pozri sa do zrkadla."
"Bez vitamínov. Alkohol ich veľa neobsahuje, preto ho treba piť dostatok," odvrkol a otvoril, "ukážem vám, ako na to," sršalo z neho sebavedomie. Keď privoňal, zrazu nebol tak presvedčivý.
"U-u-učil ma to dedo. Nadýchnuť a otočiť do seba. Má to preletieť rovno do žalúdka. Dívajte sa!" priložil hrdlo fľaše k ústam, otočil ju a dal si, akoby pil limonádu. V zápätí vyprskol, "pre Bohaaaaa ..." Samo chytil fľašu, aby o ňu neprišli. Kamarát sa predklonil a vykašliaval. Vyzeralo to, ako indiánsky tanec, chýbal už iba totem. Zvyšok partie sme sa chichotali obďaleč, aby sa nám neušla jedna päsťou.
"Náramne vtipné. Zabehlo mi," preriekol keď sa spamätal.
Posadali sme si okolo a nechali fľašu kolovať.
"Čo hovoríte na toho nového?" opýtal sa Oliver asi hodinu po otvorení, keď už veľa slivovice neostávalo.
"Neviem. Je divný. S nikým sa poriadne nerozpráva. Keď odchádzal včera zo školy, niečo si pre seba hundral. Ako blázon," povedal svoju skúsenosť Nikolas.
"Vy máte v triede nováčika?" preriekol prekvapene Samo.
"Áno. Prišiel pred troma dňami z vedľajšej školy. Volá sa Daniel," odpovedal som.
"Len aby nebol ako ôsmaci," pripojil sa Oliver, "dosť nám robia peklo zo života. Hlavne Lukáš a Tomáš, ale aj ostatní. Bojím sa okolo ich triedy aj prejsť, stále mi niečo spravia! Minule vraj fajčili na záchode a cigarety hasili o plastovú stenu. Skoro nám podpálili školu."
"Raz sa pokúsia o niečo dobré, ani to im nevyjde," zahundral Samo.
"Vraj ktosi išiel vtedy na záchod," pokračoval Oliver, "a keď chcel utiecť, chytili ho a na výstrahu mu cigaretu uhasili o ruku!"
"Neverím, bol by väčší poprask," odhadol Samo.
Oliver vstal a debatu uzavrel: "Mali by sme si na nich dávať pozor. Už musím ísť."
"Chlapi mne je zle," ozval sa najväčší frajer, ktorý toho vypil výrazne viac ako ostatní, "nemôžem ísť takto domov, moji ma zabijú," postavil sa, no hneď si sadol a chytil sa za brucho. Zdalo sa, že sa mení na vodníka, zelenšieho človeka som ešte nevidel, "Asi budem zvracať."
"Nesranduj! To musíš dať! Inak bude otázkou času," Oliver zmrzol hrôzou a celý sa rozklepal. Pozrel na Sama, ktorému tiež nebolo všetko jedno.
" ... kedy sa to dozvedia naši rodičia," nahlas preglgol.
Prvý problém školského roka sa blížil. Z dvoch z nás bolo cítiť alkohol a jeden bol ožratý na mol. Nikolasovi, ktorý cestou niekoľko krát "pohnojil" trávnik, pri čom sa zaprisahal, že už v živote "nebude glo glo glo", sme museli pomôcť.
Cestou sa riešilo, čo s tým. Chlapci rýchlo vypili malinovku, zjedli čipsy, pri ktorých nás Nikolas preklínal a rozhodli sa poprechádzať. Snáď to pomôže, polhodinu meškania nejako vysvetlíme.
Samo a Oliver to so šťastím uhrali žuvačkami. Ich rodičia by na nič neprišli, lenže Nikolas to samozrejme nedal. Stalo sa, čo predpokladal Oliver. Info preniklo od Nikolasových rodičov, ktorý mal zaracha takmer na mesiac. Riešilo sa to aj v škole.
Čo ich za to čakalo, nie je podstatné. Robili sme rôzne prešľapy od drobností ako meškanie, až po takéto a vôbec nám nepomáhali zlepšiť pozíciu u učiteľov a spolužiakov.

(október 1999)
Rodičia nám nakázali chodiť priamo domov, cesta zo školy bola jediná príležitosť dlhšie sa rozprávať. Sedeli sme na zábradlí pred školou a čakali Nikolasa, ktorý sa zdržal na obede s kamarátkou.
"... ale nebolo to vôbec hrozné, naopak. Všetci pozerali ako som to zvládol. Ak niekto hovoril, že mi museli pomáhať, tak to nie je pravda," roztvoril dvere a zdvorilo ich podržal, "naopak, ja som pomáhal im. Boli úplne mimo, zatiaľ čo ja som vypil najviac."
"Ty si fakt zvládol pollitra ..."
"Pšššt! Nie tak nahlas," zašepkal a jemne, ale rázne ju chytil za ruku, "Už mám dosť veľké problémy."
"Ty o tom stále hovoríš. Inak som myslela," zastavila sa.
"Čo?"
"Že nepiješ."
"No nepijem. Ale zvládnem!"
Prevrátila očami. Zašli za roh chodníka, kde sme sedeli my.
"Ahojte chlapci," odzdravila nám a my sme jej to opätovali.
"Počkaj chvíľu!"
Otočila sa a rovno pred nami ho odpálkovala: "Prepáč, o ožranov nestojím."
Nikolas nevedel, ako sa tváriť, zatiaľčo my sme mali problém zadržať smiech. Jeho láska - ak vôbec niečo bolo - sa mu práve vzdialila mimo jeho "dosah".
"Náramne vtipné," zahundral so sklopeným pohľadom odvrhnutý frajer a vydal sa s nami domov smerom cez železničné priecestie.
Sotva sme prešli popred školu, ozvali sa od vchodu hlasy ôsmakov.
"Lukáš a Tomáš?" opýtal sa Samo. Oliver prudko otočil hlavu. Práve vychádzali z budovy, "padáme chalani!" rozbehol sa.
"Počkaj Oli," zastavil nás Samo, "Poďte sem!" ukázal na roh zábradlia, ktoré ohraničovalo areál. Vedľa rástli mohutné kry a vysoká tráva. Bez rozmyslu sme poslúchli. Dúfal som, že vie čo robí.
Situáciu sme sledovali cez priečky zábradlia, steblá vysokej trávy a konáre. Medzi mutujúcimi hlasmi sme rozoznali jeden podstatne tenší.
"Nechajte ma na pokoji!"
"Nie je to ten nový?" pošeptal Samo.
Cez obmedzený výhľad som sa snažil rozoznať tretiu osobu.
"Áno, to je Daniel," pošepkal som.
"Budem sa sťažovať na Vás!" zaznel jeho krik, nasledovaný núteným smiechom jedného z dvojice.
"Nie si trochu drzý?" skočil do toho na krátko ostrihaný blonďák Tomáš. Stáli asi v pätnásť metrovej vzdialenosti na mieste, kde sme na nich videli. Nevedeli o nás.
Druhý z dvojice, Lukáš, do Daniela strčil a podložil mu nohu. Treslo s ním o Zem, ako s vrecom zemiakov.
"Au! Čo robíš, ty kokot?" zvrieskol Daniel. Tušili sme, že ide do tuhého. Tomášovi sa tvár natiahla do dĺžky, ako postavám na Piccasových obrazoch a s vypúlenými očami preriekol: "Čo ti povedal?".
"Postav sa," zavelil Lukáš a dvihol Daniela za batoh, "takže ja som kokot?" Daniel sa ani nestihol narovnať a Lukáš mu vylepil takú silnú facku, že okamžite išiel znova k zemi.
Od ľaku s nami trhlo.
"Do riti," preriekol Nikolas, dal si ruku na ústa.
"Toto je fakt zlé," pridal sa Oliver. Daniel ostal ležať a nehýbal sa. Bola to rana ako z dela, pomyslel som si a premeral tváre kamarátov, aby som sa uistil, či sa tiež tak preľakli. Oliverovi ostalo do plaču, mal lesklé oči a spodná pera sa mu triasla. Musel s tým vo vnútri bojovať. Hrôza pokračovala ďalej. Daniel sa spamätal a pokúsil sa o útek.
"Kam utekáš? Ešte som neskončil," zasmial sa Lukáš a sotil ho na stranu. Urobil dva kroky na rozbeh a plnou silou mu kopol do brucha. Tomáš Daniela obišiel a dva alebo tri krát ho poriadne päsťou udrel po hlave. V chaose sa mi na moment zdalo, že vidím na jeho vlasoch krv. Na to kolenom pritlačil plačúcemu Danielovi hlavu o chodník: "Ešte si to s tebou vybavíme neskôr. A skús niečo žalovať!" a po tretie dvihol ruku zovretú v päsť.
"Nenechám to tak," povedal Samo a vstal.
"Čo blbneš?" Nikolas ho chytil za tričko, "prezradíš nás." Samo sa vytrhol s tým, že sa ich nebojí. Rozhrnul kríky a pohol sa v ústrety jasnému nezdaru skôr, ako Tomáš udrel.
"To je blázon!" zaklial som a obzrel sa za seba, hľadajúc únikovú cestu. Za nami bol nepriechodný terén z hustých kríkov. Zahliadol som, že cez priecestie vzdialené asi dvesto metrov, spoza zákruty, sa blížilo policajné auto. Je možné, že to nevideli? Od toho miesta školu, ani chodník poblíž skutočne nebolo dobre vidno. Využil som to a išiel za Samom. Kamaráti ma nasledovali.
"Aha malé kurvičky vyliezli zo svojho brlohu. Vypadnite z mojej ulice!" privítal nás Tomáš.
"To nie je tvoja ulica a tomuto tu dáte pokoj."
"Lebo ty povieš!" povedal neisto Tomáš dívajúc sa na nás. Asi počítal šance, v prípade nášho útoku. My sme rozmýšľali inak. Strach nám možnosti opticky zmenšoval. Samo do neho strčil, aby si uvoľnil cestu k Lukášovi a urobil psychologickú výhodu pri prípadnej bitke.
O hlavu vyšší Lukáš videl policajné auto, Samo nie, bol mu celý čas chrbtom. Prišli až k sebe. Pozerali si priamo do očí a takmer sa dotýkali čelami. Oliver pomohol plačúcemu Danielovi pobrať si veci, ktoré sa mu rozsypali. Až s rodičovskou starostlivosťou ho upokojoval, oprášil a dal mu vreckovku. Ľavú stranu tváre mal červenú a nebolo to od plaču. Na vlasoch mu naozaj bolo vidno krv z odreniny.
"Myslím, že stačí," Samo predstieral odvahu a celkom mu to išlo. Lukáš dvihol ironicky kútiky pier a po chvíli mu povedal: "Rozpučím ťa ako chrobáka," na chvíľu pozrel do diaľky na policajný voz, "len nie dnes," a čelom a nosom slabo, ale rázne udrel do Samovej hlavy. Potom sa obaja agresori pobrali preč. Policajné auto k nám nedošlo.
"Práve nám vyhlásili občiansku vojnu," skonštatoval Nikolas. Oliver vzal roztraseného Daniela za ramená a letmo ho objal: "Bude to dobré," pošepkal. Daniel sa upokojoval, no do rečí mu nebolo. Bez slova sa otočil a odišiel k železničnému priecestiu.
Bol zvláštny. Inteligentný a šikovný, ale málo kto sa s ním kamarátil. Mal nižšiu tlstejšiu postavu a na tvári pehy, ktoré boli často terčom "vtipných" poznámok.

Neviem ako dlho sme tam stáli a pozerali na seba. Vystrašení a bezradní. Vedeli sme, že to len tak neskončí. Nikto nemal predstavu, čo s tým a už vôbec sme nemysleli, že v prvom rade musíme pracovať na sebe.
Oči nám otvoril až Daniel, keď sme ho prijali medzi seba. Tým aký bol, čo sa mu dialo, čo nám o sebe povedal a čo sme mu o sebe povedali my. A že to stálo za to.

Kritiky



Copyright © 2002 - 2017 EPIKA / Vytvořil Jan Medek