úvod | literární mosty | soutěž Textík | underground | projekty | evidence výrobků
registrace | přihlášení
Nakladatelství Epika > underground > dilo

Underground

12 děl | 0 kritik
Slovensko
Přihlášen: 21.11.2018 19:57


Spoločne to zvládneme - časť VII.: víkend v ríši fantázie 2






Vloženo: 21.11.2018 19:57 | zobrazeno: 26x | kritik: 0  
"Hurry boy, it´s waiting there for you"
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had
TOTO
Na poschodí sme hrali s chlapcami obdobu hry fľaša, upravenú pre náš vek kombináciou hry Pravda-odvaha. Hrala s nami aj malá Matilda, ktorá občas svojimi monológmi triafala do čierneho. A niekedy riadne mimo. Fľaša sa na drevenej podlahe zastavila a hrdlo ukazovalo na Nikolasa. Keďže predtým bola na pranieri Matilda, teraz mala tú česť klásť otázky alebo úlohy.
"Nikolas," ozval sa Oliver, "pravda alebo odvaha?"
"Pravda," zaznelo rozhodne a malá Matilda svojim piskľavým hláskom začala : "Povedz mi, čo je podľa teba lepšie? Gombíky alebo zips?"
Medzi nami to zašumelo od prekvapenia, no vedeli sme, že Matilda skutočný dvojzmysel chápať nemôže. Najskôr niečo podobné počula v škole.
"Prečo?" - opýtal sa nesmelo Nikolas, odpoveď nepoznal, nemal takú preferenciu a netušil, čo má čakať. Správne by sa podľa pravidiel pomocné otázky pýtať nemal, ale tolerovali sme mu to, nakoľko sami sme netušili prečo.
"Pretože ocko včera zo záchodu kričal ten skurvený zips!" prerieklo dievčatko hlasno. Nikolasovi skoro vypadli oči z jamiek a najradšej by kamsi zaliezol, tak sa hanbil. Kým ktokoľvek stihol zareagovať a kým Nikolas stihol dať odpoveď, Matilda chytila Olivera za rukáv a poťahala: "a počuj, Oli... čo to znamená skurvený?"
"To je veľmi škaredé slovo. Nemala by si to hovoriť. Je to niečo ako hnusný", poučil ju brat. Matilda sa otočila ku nemu a na plné ústa sa bez zábran opýtala "Skurvený znamená hnusný?"
"Áno a odpoveď je zips," rýchlo chytil fľašu a roztočil, lebo inak by asi vypotil všetky tekutiny z tela a vyschol. Fľaša sa s rachotom roztočila až sa skoro odkotúlala, no nakoniec ju nebolo treba ratovať a po zastavení hrdlo ukazovalo mojim smerom.
"Pravda," pošepkal som.
"Čo je tvoj najhorší zážitok v živote?" opýtal sa Nikolas, ako keby vedel, že...
... o tom chcem aj tak hovoriť a dostať to zo seba. Znosa z úsť, z pľúc. Aj keď to tam nie je, nedusí ma to, ale niečo z toho tam ostalo.
Voda...
Bubliny...
Drží ma...
Muža z teba spraví len zážitok blízko smrti.
"Mám jeden taký."
Zvládnem to? Nerozrevem sa ako malé decko a nepošliapem si autoritu aj u týchto chalanov? Predýchal som a skočil rovnými nohami do toho. Musí to von. A tak som pomaly začal hovoriť: "keď som sa ako tretiak vrátil k mame, predstavila mi svojho priateľa, s ktorým aj teraz žijeme. Ernest je jeho syn, môj nevlastný brat. Raz ma topil vo vani. Matka s priateľom išli do mesta a nechali nás samých doma. Povedali mu, že sa má o mňa postarať, ohriať mi večeru a dohliadnuť, aby som šiel do sprchy. Poprosil som ho, či by mi umyl chrbát a on na to, že dobre a že či sa nechcem okúpať. Napustí mi vaňu a nechá ma vyhrievať sa v teplej vode koľko budem chcieť. Súhlasil som. A keď som ho zavolal, namiesto pomoci ma zrazu chytil za ramená a zatlačil plnou silou dolu."
Voda... hladina sa nado mnou zrazu zavrela.
"Držal ma pod vodou a ja som najprv nechápal, čo sa deje. Potom som začal urpútne bojovať. Pamätám si, že sa mi na klzkom plechu vane šmýkalo a chvíľu trvalo, kým sa mi podarilo podvihnúť a nadýchnuť sa. Ale on ma znovu chytil, pevnejšie a znova strčil pod vodu."
Pocítil som náraz na spodok vane. Udrel som si chrbát a zýtylok. Akoby to bolo včera. Oči mi začali slziť a mal som problém udržať svoj hlas nezlomený.
"Udieral som rukami po jeho lakťoch a predlaktiach, ale bolo to márne. Už mi dochádzal dych a inštinkt mi kázal nadýchnuť sa."
Bubliny.
Cítil som vodu. Všade, v ústach, v nose. Dostala so do môjho tela a začala ma dusiť.
"Takmer ma utopil. Ale neurobil to. Možno si to rozmyslel, možno mu došlo, že by tým zničil aj seba alebo neviem, v poslednej chvíli ma vytiahol a držiac pod pazuchy ma nahého dvihol do hora. Kašľal som ako blázon. Štípalo ma to v očiach, nose, dutinách. Takmer vôbec som nevnímal okolie. Viem, že keď som ovládol trochu kašeľ, povedal niečo, ako že ma už má plné zby a že by bol rád, keby som zdochol. Potom ma hodil naspäť do vane a čo bolo ďalej si nepamätám. Len toľko, že som veľmi dlho plakal. Mali sme pred tým nejaké konflikty, ale nebolo to nič vážne. Nevedel som, že sa cíti odstrčený a že ma nenávidí.
Zrazu sa Daniel prisunul bližšie ku mne a letmo ma objal. Asi mi to ani neprišlo, no po líciach mi stekali slzy.
"To je v poriadku, už to skončilo, už je to za tebou."
Udržal som sa. Aspoň som si myslel, že sa mi to podarilo. Možno to vyzeralo horšie a chcel ma upokojiť. To ticho si nešlo nevšimnúť. A po chvíli aj ich pohľady. Každý z nich na mňa pozeral, ani nežmurkol.
"Už to chápem," pošepkal Samo, "až teraz mi to všetko zapadlo."
"Od vtedy mám strach z vody."
"Rodičia to vedia?"
"Áno. Musel som s pravdou von. Začali cirkusy vždy keď som počul vodu, umyť ruky sa ešte dalo, no ísť do sprchy po tomto... niečo nepredstaviteľné. Neabsolvoval som ani plavecký kurz vo štvrtom ročníku, jednoducho som nemohol."
"A teraz si na tom ako?"
"Bojujem, aby som sa prekonal. Väčšinou to zvládam sám."
"Ďakujem Marek," povedal Nikolas. V očiach, rovnako ako pred chvíľou ja, mal slzy, "ďakujem za tento zážitok."
Potom, po krátkej chvíli, vzal do rúk fľašu a s hlbokým vzdychom znova roztočil.
Tesne pred spaním sme sa s rodičmi dohodli, že je dostatočne teplo a keďže máme kvalitné spacáky, môžeme spať v šope na sene. Peter povedal, že keď si bude môcť vybrať, už nikdy si nevyberie inak. Na sene je najlepšie spanie na svete. Ja s Danielom som išiel odniesť spacáky a karimatky. Hore to krásne voňalo a doslova sálalo teplom, aj keď to bolo asi len zdanie. Atmosféru dotváralo poskakujúce svetlo čeloviek, lebo svietiť si tam sviečkou alebo zapaľovačom vraj nie je dobrý nápad. Že by sme nestihli ani povyskakovať.
Ľahli sme si na svoje spacáky vedľa seba tak, že sme sa dotýkali ramenami.
"Je to pravda, čo si hovoril o zážitku vo vani?" opýtal sa Daniel.
"Áno je."
"Ako to dokážeš? Ako dokážeš s ním žiť v jednej domácnosti?"
"Lebo musím. On pochopil, že urobil zle. Od vtedy mi neubližuje, veď si to s ním otec aj patrične vydiskutoval. Ale to neznamená, že ma má rád. Drží sa stranou, nerozpráva sa so mnou, nerobí nič."
Ruku, ktorou sme sa dotýkali, dvihol a vložil jeho dlaň do mojej dlane. Prekvapilo ma to, ale asi také niečo potreboval.
"Prosím nehovor môjmu otcovi o našom kúpaní v potoku."
"Ne... nepoviem mu to. Neplánoval som to. Prečo?", opýtal som sa zmätene.
"Ty ho nepoznáš. Zabil by ma za to. Bije ma za všetko. Keď som sa ťa vtedy vo vestibule pýtal, že čo mám robiť, odpovedal si mi ako mám zvládnuť teror od ôsmakov."
"No. Áno, pamätám."
"Ale ja som nemyslel len to," otočil sa na bok, tvárou ku mne a vypol svetlo. Boli sme veľmi blízko a taký som cítil aj náš rozhovor. Veľmi blízky. Bolo to až intímne, nechcel to povedať ani zvyšku partie, tak veľmi sa toho bál. On bol na začiatku svojho boja a intuitívne tušil, že ja by som mu mohol ukázať cestu, "ja skôr... čo s tým všetkým? Keď ma zmlátili pred školou a ja som prišiel domov, zdôveril som sa otcovi a on ma zbil ešte viac za to, že som sa neubránil. Kričal po mne, že čo som za chlapa, že sa bojím a že takí by na svete ani nemali byť."
Cítil som váhu toho, čo mi hovoril. Cítil som v jeho hlase prílišnú vlhkosť v jeho očiach. Smrkol.
"Stratím pero, zbije ma. Rozbijem pohár, navrieska na mňa. Poviem mu pravdu, zbije ma, zaklamem, tiež ma zbije," zavzlykal, "neviem, čo mám robiť, ako z toho všetkého von, ako si mám poradiť. Nemám nikoho, kto by mi pomohol."
Tiež som sa otočil na bok, tvárou k nemu a ani neviem prečo, ale druhú ruku som mu položil na líce a uprene pozrel do očí. V takmer absolútnej tme som videl iba obrysy jeho tváre.
"Máš ešte mňa. Máš Sama a ostatných. Stojíme pri tebe. Vzal som do svojich oboch dlaní, jeho obe dlane a položil ich medzi naše tváre a jemne stlačil a pošúchal.
"Spoločne to zvládneme."
Pokýval a usmial sa.

(marec 2028)
Adam počúval sediac za stolom. Ruky mal preložené cez seba, položené na stôl a bradou sa opieral o predlaktia. Hltal každé moje slovo, občas sa niečo opýtal, občas niečo doplnil, ale inak som hovoril hlavne ja. Pri rozprávaní mi poriadne vyschlo v hrdle a tak som na chvíľu prerušil a išiel si napustiť vodu do pohára.
"Ale budeš ešte pokračovať však?"
"Samozrejme, ak to chceš počuť."
"Určite áno," vstal od stola "Ale najprv si odskočím, počkaj na mňa." odvetil so smiechom.
"A kam by som šiel," opätoval som mu to. "Budem v obývačke, z tej tvrdej stoličky ma už bolí celý zadok."
Istú časť príbehu som Adamovi nechcel povedať. Predsa len...

(október 1999)
"Už si to niekedy robil?" opýtal sa pošepky Daniel a dal si naozaj pozor, aby to nikto iný nepočul.
"Čo?"
"No... to... vieš."
"Myslíš... či som bol už s dievčaťom? Hej, ale nemali sme sex," to som začal šepkať aj ja. Pre istotu.
"To ani ja. Ale na to nepotrebuješ dievča. Ani chlapca," dodal trochu tajomne, "vieš si to urobiť aj sám."
"Ako?" nechápal som a len hmlisto som tušil. Ostatní spolužiaci občas niečo medzi sebou spomenuli. Myslel som si, že bez ženského elementu sa "to" proste nemôže podariť. Niekto hovoril o chémií, predpokladal som, že tú chémiu je potrebné vo fyzickom kontakte intímnych partií k tomu, aby sa nedefinované "to" dosiahlo. Isteže som vedel, ako vznikajú deti, aj čo sú spermie, ale učivo v škole bolo asi také, ako keď vám niekto rozpráva o skvelom filme, ktorý videl v kine. Teória a prax sú dve úplne odlišné veci. Že "to" vie každý dosiahnuť aj sám, o tom učebnice diplomaticky mlčali.
"Ty si to fakt ešte neskúšal?" zachichúňal sa Daniel, možno trochu od hanby a možno pre to, že som bol v tomto celkom neskúsený, "poviem ti, lepší pocit ako na tobogáne." a siahol mi medzi nohy. Inštinktívne som sa odsunul.
"Čo blbneš, nechaj ma," zhrozene som ho zahriakol, nechápajúc jeho úmysel.
"Prepáč. Ja som ťa to chcel naučiť."
"Ale ja neviem, či chcem." odpovedal som neisto. Istá dávka zvedavosti mi začala naštrbovať myseľ. No u detí sexualita ešte len spí a keď nie je umelo prebudená vonkajším zásahom alebo začínajúcou pubertou, tak nepudí. Mladšie dieťa, akým som v tom čase ešte bol, samé od seba, bez vonkajšieho impulzu chcieť také niečo jednoducho nebude. Potom na chvíľu zvedavosť prevládla. Naspäť som sa priblížil a nechal Daniela, nech sa ma cez oblečenie dotýka na intímnych miestach. Čakal som, čo sa bude diať. Ležali sme tak, opierali sa o seba a on si hlavu položil na moje rameno. Aj keď mi napadlo niečo o teplých, neriešil som to. Cítil som sa príjemne a Danielovi som dôveroval. Prebehlo mnou jemné vzrušenie, o ktorom som zistil, že nie je nič nové, len som si ho nespájal s takýmto niečim. Možno by bolo férové mu to opätovať, robiť vzájomne. A tým to aj skončilo, lebo k šope sa začali približovať hlasy zvyšných členov partie. Odsunuli sme sa s tajomnými úsmevom ďalej od seba a celú noc udržiavali úctivý odstup.
V tú noc sa na sene spalo fantasticky.

Už si naspäť. Chceš počuť, ako to bolo ďalej? Krásna symbolika toho bola, že v nedeľu sa rozpršalo a my sme tak prírodu mohli pozorovať iba cez mokré okná mlynu. Požehnaný dážď. Bude chvíľu trvať, kým urobíme veci, ktoré sme ešte nikdy nemuseli.
Africa hrala z rádia, Afrika na nás pozerala z mapy v kôlni. Afrika na nás prehovárala cez Petrove zážitky a hovorila mi do duše. Mali sme svoju vlastnú Afriku. My sami sme ňou boli. Kým ti poviem, čo sa dialo ďalej, aké chyby sme spravili a ako to celé dopadlo, porozprávajme sa o tom, čo sa dá v tvojom prípade so šikanovaním spraviť, dobre?

Kritiky



Copyright © 2002 - 2017 EPIKA / Vytvořil Jan Medek