úvod | literární mosty | soutěž Textík | underground | projekty | evidence výrobků
registrace | přihlášení
Nakladatelství Epika > underground > dilo

Underground

18 děl | 0 kritik
Slovensko
Přihlášen: 03.12.2019 20:23


Spoločne to zvládneme - časť XI.: Rieka






Vloženo: 03.12.2019 20:23 | zobrazeno: 45x | kritik: 0  
kapitola 11 : Rieka

apríl 2000
Jar bola v plnom prúde. Pani učiteľka etickej výchovy nás zobrala von spraviť si prehľad, čo všetko sa nachádza v okolí. Obchod s náradím, kožušníctvo, detské preliezky, pieskovisko, potraviny, ktoré boli z technických príčin zavreté, videopožičovňa, parkovisko a niekoľko nepoužívaných chodníkov. Oproti škole bola škôlka a za ňou rozpadnuté budovy ústavu pre telesne a mentálne postihnuté deti. No nikdy ho nedostavali. Neďaleko sme našli kríkmi a trávou zarastené, zabudnuté koľajnice, na jednom mieste dokonca zaliate asfaltom, ktoré viedli do areálu zberných surovín. Až vtedy som si uvedomil, aké pestré bolo naše okolie. Na konci hodiny sme pokračovali ku rieke, vedľa ktorej viedol chodník zelenou čiarou rozdelený na časť pre chodcov a časť pre cyklistov. Súbežne, ako terén klesal, dvíhal sa z trávy protipovodňový múr, široký asi štyridsať centimetrov. Na mieste, s dobrým výhľadom na rieku sme chvíľu pozorovali okolie. Niektorí spolužiaci vyliezli hore, ale nám sa nechcelo. Nebol najlepší deň, radšej sme sa držali ďalej. Samo stál vedľa mňa a pod chvíľou sledoval Olivera, ktorý sa k nám nehlásil. Už s nevydareným útekom mal problém, no pomsta ôsmakov zlomila jeho kamarátstvo. Obviňoval nás z toho a nedal žiadnu šancu vydiskutovať si to. Hľadal niekoho na koho môže ťažobu hodiť. Nuž čo, aj tak sa dajú riešiť problémy. Je pravda, že otras mozgu, ktorý mu spôsobili nebezpečné snehové gule s kameňom uprostred musel vyležať v nemocnici, ale za to sme snáď mohli my? Prestal s nami chodiť von, do klubu, prestali sme si vzájomne pomáhať s úlohami a vôbec - v celej partií to ochladlo. Vrazili medzi nás klin a najslabšie ohnivko reťaze povolilo. Aj keď nám už neubližujú, trhlina sa sama zväčšovala. Akoby tak zabezpečili kontinuitu svojmu ubližovaniu. Veril som, že sa k nám vráti, no ako čas plynul, nádej zhasínala. Po incidente na zamrznutom mŕtvom ramene sa veľa vecí prevalilo. Netušili sme, že Tomáš so svojou bandou strpčujú život aj ďalším obetiam a keď tie prehovorili, už sa nedalo nič robiť. Išli sme s pravdou von.
Riešilo sa to cez našich rodičov, triednych učiteľov, na triednych hodinách, rodičovských združeniach a pedagogickej porade. Chlapcom boli navrhnuté zhoršené známky zo správania, nám sľúbená ochrana. A...vida! Ono to prinieslo želané ovocie. Situácia sa upokojila. Dokonca sa nám dostalo do uší, že aj medzi ôsmakmi nastal rozkol. Ale kto, kde s kým alebo bez koho, sme netušili a ani nás to nezaujímalo. Zopár hroziacich konfliktov, hlavne na telesnej výchove sa skončilo slovnou potýčkou a ustúpením agresora, ktorý spravidla kývol rukou, že mu to za to nestojí. Prípad neopustil hranice školy, aj keď sa vraj uvažovalo o trestnom oznámení. Na tom však nikto nemal záujem, poškodilo by sa meno školy, možno by to priťažilo aj nám.
Nikolas sa aktívne zapájal do diskusií a Daniel prijal niekoľko uštipačných poznámok, no ostrejšie ho nikto pred učiteľkou nenazval. V rukách držal zväzok kľúčov, ktoré si prehadzoval z dlane do dlane, akoby tým chcel naznačiť, že s jeho trpezlivosťou nie je dobre sa zahrávať. Šikanovanie sa pre neho stalo normou, nič iné neočakával. Keď sa k nemu niekto správal normálne, nevedel si s tým poradiť. Bolo to pre neho cudzie. A tak často reagoval bezdôvodne nepriateľsky, neprimerane alebo nelogicky. Jeho vnímanie skutočnosti, vysvetľovanie si vecí sa čoraz viac vzďaľovalo realite a vnímaniu ostatných.
Voda mala škaredú, svetlohnedú farbu a aj keď tiekla pomaly, vyžarovala živelnú silu. Hladina siahala vyššie ako zvyčajne, po krajoch nad ňou trčali iba najdlhšie chuchvalce trávy, ohnuté všetky do jednej strany pod náporom prúdu.
"Čo myslíte, prečo je teraz viac vody?" opýtala sa pani učiteľka.
Aby to všetko spláchla do zabudnutia, pomyslel som si.
"V posledných dňoch veľa pršalo," odpovedal jeden z nás a mal pravdu. Dnešok bol jeden zmála pekných dní.
"V Tatrách sa začína topiť sneh," aj to bola pravda.
Pozeral som na hladinu rieky stojac na múre a rozhovor ďalej nevnímal. O slovo sa hlásila únava. Etická bola v ten deň piatou hodinou a čakala nás ešte fyzika.
Keď sme sa vracali do školy, pani učiteľka poprosila Daniela, aby po vyučovaní kľúče od triedy neniesol na vrátnicu, ale ôsmakom, ktorí u nás mali dohodnutú dôležitú opravnú písomku.
Daniel chcel urobiť, o čo ho pani učiteľka poprosila, avšak ôsmakov nenašiel a tak sa asi po polhodine rozhodol, že najlepšie, bude nechať ich v zámku vo dverách.
Čo sa udialo viem z Nikolasovho aj Danielovho rozprávania. Keď budeš dávať pozor, uvidíš ten kontrast. Nikolas neskôr vykreslil situáciu asi takto :
Do šatne za nimi vošli dvaja ôsmaci - Laco a Tomáš a pýtali sa ich, na kľúče od triedy. Obaja svorne tvrdili, že ich nechali v zámku od dverách, na čo dostali odpoveď, že tam nie sú.
ôsmaci neboli nadšení z toho, že sa do triedy nemôžu dostať, potrebovali si opravovať známky, písomka v to poobedie bola od učiteľky etickej výchovy a slovenského jazyka druhá šanca. Boli naučení vnímať veci priamočiaro. Možno mali aj nižšie IQ, možno len naučené správanie z domu. Nie je trieda, nie je písomka. Nie je písomka, nie je opravená známka. Nepochopili, že učiteľka by im určite s takou banalitou pomohla (napríklad nájdením inej miestnosti).
Znervózneli. Dožadovali sa vysvetlenia, ktoré im Daniel a Nikolas nevedeli dať.
Danielovi povedali, že by radi videli jeho batoh, no Daniel, v tom momente už poriadne roztrasený im ho odmietol ukázať, čím vytvoril dojem, že má čo schovávať. Tomáš vraj zvýšil hlas a vystretým ukazovák predniesol niečo ako "Ak sa ukáže, že ich máte a klamete, tak si to s vami vybavíme u vašej triednej." Nikolas vtedy upokojil situáciu, potvrdil, že Daniel ich naozaj nemá a prisľúbil, že neodídu zo školy, kým sa kľúče nenájdu.
Problém sa vyriešil rýchlo. Keď sa všetci išli presvedčiť, kde sú vlastne kľúče, zistili, že v triede už sedia ďalší ôsmaci vrátane Lukáša a učiteľka si s nimi dohaduje, ako to bude najbližšiu hodinu vyzerať. Prekvapene sa pozreli na oneskorilcov. Lukáš povedal, že kľúče zo zámku zobral on, keď išli s pani učiteľkou do jej kabinetu po testové otázky. Tomáš sa otočil k Danielovi a odvrkol "Máš šťastie!" Nikolas na jeho veľké prekvapenie poprial Lacovi veľa úspechu a na pozdrav si s úsmevom zahákli ukazováky, s tým, že sa vidia po škole. Možno si ani nevšimol, aké prekvapenie u Daniela vzbudil.
To, čo sa najprv zdalo ako nevinná séria situácií, ktoré sa neoplatí držať na pamäti, malo v skutočnosti ďalekosiahle následky. A teraz trochu o Danielovi

O krátky čas neskôr.
Od školy bežal čo najrýchlejšie preč. Čo mu sily stačili. Po rozchode s Nikolasom chcel byť sám. Úplne sám. Najlepšie na stálo. Do konca života. Nie len sám. Chcel byť na kilometre od ľudí, aby ho nemohol nikto počuť, vidieť, cítiť ani zastaviť. Chcel, aby mu všetci dali pokoj. Tlačila ho obrovská hrča, ktorá mu narástla niekde pri bránici a ktorá ho zvnútra zožierala ako čistá kyselina.
Mal pocit, že nemôže veriť nikomu. Bol vo všetkom sám. Už ani tým, ktorých považoval za jedinú ozajstnú oporu vo svojom živote. Síce len na krátkych pár mesiacov, no pochopil, že opora bola falošná, v skutočnosti nikdy neexistovala. Mal si to všimnúť, keď ich zradil Oliver, ale nie! On bol aj naďalej naivný až to bolí.
"Po škole... takže po škole?!" šepkal sám pre seba s pocitom hnusu.
Ako mohol? Ako len mohol takto zradiť! Čo si o sebe myslel? Že to môže hrať na dve strany? Že môže takto po strane škodiť a do očí sa tváriť, že je všetko OK? Veď to bolo ešte horšie, ako keby si do neho skočil, zbil ho alebo od neho pýtal desiatu či peniaze! Takto vôbec nevedel, čo má čakať!
Čo to malo znamenať? Čo mu to život urobil?
Zbehol dole ku rieke na miesto, ktoré už dlhšie nenavštívil - do nášho klubu. Áno, občas išiel okolo, ale strácalo to čaro - to falošné kúzlo, pozlátko, keď si myslel, že sme boli nerozluční kamaráti, keď sme ho prijímali medzi seba a potom.
Všetko to bol iba klam. Iba živý sen a on sa z neho práve zobúdzal. Alebo sa zasekol niekde medzi snením a realitou?
Sadol si na kameň a pozoroval najprv bod, kde sa rieka dotýkala súše a potom postupne prešiel očami cez hnedastú spenenú vodu až kamsi do jej stredu. V týchto miestach tiekla o poznanie rezkejšie. Miesto, kde si chodili nabrať riečne kamene, obmyté vodou a zaguľatené od vzájomného obíjania vôbec nebolo vidieť, odhadol ho tak meter pod hladinou.
Opatrne sa postavil a urobil dva kroky a pri treťom ostal s chodidlom vo vzduchu. Dostúpiť by znamenalo namočiť sa. Zavrel oči, no myseľ mu v plnej kráse ukázala skutočný dôvod, prečo sem prišiel. Desivý dôvod. Zľakol sa toho. Do kútikov sa mu nahrnuli slzy.
Možno ockovia takéto veci robia bežne ... ty malá kurvička!
Nemohol! Pozrel sa pred seba a divoké obrazy zobrala rieka. Dostúpil. Chladná voda okamžite premočila topánku a jeho noha sa zaborila do bahna. Dvihol hlavu a na moment uvidel aj ďalších, ktorých nenávidel. Vytŕčali z rieky ako hrozné postavy z hororu. Volali ho k sebe, ďalej, prekročiť hranicu, od ktorej už nie je návratu. Za ňou bola zmena, neznámo, možno peklo, smrť...
Tomáš, Laco, Lukáš...
Hranica, za ktorou nie je návratu.
Urobil druhý krok, rýchlejšie, oboznámený a spriatelený s vodou a tentokrát sa namočil až po kolená. Áno, za namočenie po členky mu stál otec a za toľko zase ôsmaci. Úplne za nič. Smetie. No ešte jedna, posledná vec, bola oveľa hodnotnejšia. Oveľa viac bolela. Bola tvrdá ako kameň, o ktorý sa opieral... nie, tvrdšia! Ako hrča, ktorú cítil v bruchu, mala silu rieky a brala všetko. Odvážne pokračoval ďalej. Terén sa zvažoval len pozvoľna, niekde v tých miestach bol za normálnych okolností breh. Vodu mal poniže pása. Pokračoval až k veľkému kameňu, na ktorom zvykli hrdo sedieť a pozorovať okolie a ktorý sotva trčal nad hladinu. Prúd, ktorý hnal čoraz viac rozdivočenú rieku dopredu, silnel, cítil ho na kolenách, pritláčal mu nohavice z boku o telo, sotva dokázal udržať rovnováhu. Predpoveď hlásila návrat dažďov, predpoklad je, že sa rieka rozohní ešte viac a prídu skutočné záplavy.
Naberal odvahu. Vedel, že niekde tam začína stena koryta rieky spadať prudšie dole. Niekde tam je hranica. Odhadoval to. Čakal.
"Daniel?" ozvalo sa spoza hluku rieky. Otočil sa. Bol som tam ja a veľmi ma prekvapilo, čo som videl. Aj Daniel ostal prekvapený.
"Čo robíš?" dobrá otázka. Prišiel som sám. Na kamarátov som po škole nečakal, pretože ma naši mali vziať na oslavu narodenín k babke. Tá sa však zrušila, pretože babku pre vysoký tlak museli hospitalizovať v nemocnici. Rodičia rozhodli, že kým nezistia vážnosť situácie, nebudú ma stresovať a pôjdeme ju pozrieť zajtra počas návštevných hodín. Povedali mi len toľko, že bola na vyšetreniach a aj tak sme za ňou nemohli ísť, ale, že určite bude v poriadku. Vzal som bicykel a išiel sa len tak previesť.
"Poď naspäť!"
Daniel pokýval záporne hlavou.
"Budeš celý mokrý!"
"No a? Daj mi pokoj," odvrkol nahlas "aj ty si už s nimi?"
"S kým?"
"Mám toho plné zuby!" otočil sa a urobil krok vpred. Kameň nechával za sebou, už takmer na neho nedočiahol, "čo mám robiť? Všetci mi len ubližujú!"
"Niečo mi hovor," preriekol som smutne a trochu som to hral. Jeho pocit mi bol cudzí, mne už nikto neubližoval.
"Ako sa mám brániť? Otec mi ubližuje, neustále ma mláti a keď ma nemláti tak ... "
"Ako ti ubližuje?" skočil som do toho, no keby som to neurobil bohvie, čo by som sa dozvedel.
"Ako?" buchol rukou o kameň, "Ako???" buchol ešte silnejšie o hladinu vody, asi pre istotu, lebo keby touto silou odrel o skalu, tak si ruku zaiste zlomí, "chceš to, kurva, vidieť?" slzy sa mu neovládateľne drali z očí. Dal si dole mikinu, ktorú od zlosti hodil do vody a prúd rieky ju okamžite nenávratne odniesol. Vyhrnul si tričko až ku krku a ukázal mi chrbát. Na bledej koži bolo vidno dva, možno tri výraznejšie, do červena zafarbené šmuhy, siahajúce krížom cez celý trup.
"Opasok nie je len na to, aby držal nohavice," dodal znechutený, otočený od hanby kamsi ku rieke. Potom sa opäť pozrel na mňa. Sklopil som pohľad niekam dolu, do rozmýšľania.
"A do toho Tomáš, Laco ... spolužiaci,"
Pokýval som hlavou akoby padlo dôležité rozhodnutie.
"Je načase, aby sme s tým definitívne skoncovali. Spoločne to..." a načiahol som ruky k nemu.
"Choď do riti s tým tvojim spoločne!" prerušil ma, skadiaľ si zobral zopár kamienkov a zlostne ich hodil po mne. Len tak tak, že som sa uhol, "nikdy žiadne spoločne nebolo!"
"Sme partia!"
"A kde je tá partia teraz? Jeden po druhom sa zrádzame!"
"Kto koho zrádza?"
"Oliver?"
"Na Olivera sa vyser! Ešte sme tú ďalší štyria!"
Ostal ticho.
"Daniel, ak sa nevrátiš, pôjdem za tebou!" využil som, že nič nehovorí, no sám som tomu neveril. Pozrel som na hladinu a oblial ma pot. Nesmiem zlyhať, povedal som si, je to len voda! Momentálny nával pocitov, ktoré do mňa mechanicky pumpovalo podvedomie pominul. Ovládol som to.
"Je mi jedno, čo urobíš," odvrkol takmer okamžite a mňa prekvapil chlad v jeho slovách, ktorý bol ráznejší a presvedčivejší ako rieka, ktorá vyzerala desivejšie ako doobeda z bezpečia protipovodňového múrika. A to bola výzva. Bez váhania som vkročil do vody až po kolená. Daniel nakoniec urobil krok späť a vyliezol na veľký kameň, ktorého sa ešte pred chvíľou držal. Zrazu sa prudko otočil ku mne a vstávajúc doslova s nenávistným pohľadom, ukazujúc na mňa zakričal, "Neopováž sa priblížiť ... "
O moment neskôr som už videl, ako mu obe chodidlá v neprirodzenej polohe skĺzli po hladkom naklonenom povrchu do boku.
Hranica! Keď rýchlo nezasiahnem, nebude už návratu.
S chlapcom treslo o kameň v mieste hrude a vlasy mu divoko zaviali vo vzduchu. "Uhhh!" vydralo sa z neho. Celý sa stratil za kameňom v obrovskom vyšplechnutí spenenej vody. Skočil som za ním. Jeho nohy sa vynorili tesne nad hladinu, ako ich prúd stočil v smere toku. Voda kládla prekvapivo veľký odpor. Chytil som sa kameňa, postrčil ďalej. Akosi sa mi ho podarilo zdrapiť za ruku a pritiahnuť k sebe. Musel som sa poriadne načiahnuť. Bolo to o chlp. Rieka mala úžasnú silu. Obchytil som mu telo popod ramená okolo hrude. Ľavou rukou som si pomáhal o čo sa len dalo. Pravou som ho držal tak silno, až som sám seba prekvapil, kde sa vo mne toľká energia vzala. Vtedy by mi ho nebolo vytrhlo ani, keby ho priviazali o napínacie oceľové laná. Vytrepali sme sa na breh, na suchú zem a celý zadychčaný som tam ostal ležať. Daniel sa podvihol bližšie, zaboril si hlavu o moje rameno a usedavo plakal. Striedavo ďakoval a ospravedlňoval sa. Držal som ho okolo ramien a uistil nás oboch, že je to samozrejmosť, že by som to spravil bez váhania opäť.
Po chvíli sme sa odsunuli ďalej od rieky, kde sme mohli napoly ležať, napoly sedieť opretí o stenu z hliny, nedbajúc na to, že budeme celí špinaví. Prekvapivo nám nebola zima a to aj napriek tomu, že šaty sme mali do nitky premočené, vonku bolo len niečo okolo dvadsať stupňov a zvečerievalo sa. Aj tak som radšej vybral tenkú vetrovku z batoha a prikryl nás. Nechcel som si ju zobrať, lebo v mikine mi bolo tak akurát. Ale rodičia povedali a teraz sa hodila.
"Myslel som, že už budeme mať pokoj. Že to skončilo," pošepkal Daniel, akoby mal obavu, že niekto jeho slova bude počuť a posunie ich nesprávnym osobám.
"Počul som, že niečo bolo s ôsmakmi. Nikdy sa nepoučia," skonštatoval som, ale ako som sa snažil rozpamätať, tak som sa snažil, oni nám naozaj dali pokoj. To skôr naši spolužiaci. Rovnako starí fyzicky, no o dobré tri roky mladší mentálne. Nuž možno mal Daniel inú skúsenosť. Bol som zvedavý. Veď hrozba horších známok zo správania, vylúčenia zo školy, trestných oznámení, škrtnutia akýchsi prídavkov, či čoho, tu stále bola. A rany od rodičov boleli aj fyzicky.
"Neuveríš. Spravil som presne to, na čom som sa dohodol s pani učiteľkou, aby mohli ísť do našej triedy."
"Dal si im kľúč?"
"Nie, nechal som ho v zámku vo dverách."
S pani učiteľkou sa dohodli, že im ho odovzdá osobne. Asi chcela presne takému nedorozumeniu predísť.
"A oni?"
"Nabehli do našej šatne a začali kľúč odo mňa pýtať. Vraveli, že som klamár a že im ho nechcem dať."
"Nebol v zámku?"
"Nie, si predstav, že ho Lukáš zobral. Určite pre to, aby nám mohli ublížiť. Surovo, normálne som sa bál. Vyhrážali sa, že sa mi budú hrabať v batohu a že keď..." slová mu ťažko išli z úst, bojoval s tým, "...keď nebudú môcť ísť do našej triedy, že si to s nami vybavia," že tam zaznelo na konci "s našou triednou", už zamlčal. Takto to dávalo trochu iný zmysel, no jemu to nedochádzalo. Jeho podanie bolo jeho realitou tak, ako ju prežíval.
"Bol tam s tebou Nikolas. Prečo ste to nešli riešiť?"
"Išli. Vieš, čo spravil?" stíšil sprisahanecky hlas, akoby oznamoval výsledok špionáže, "postavil sa na ich stranu. Vôbec sa ma nezastal."
"To fakt?", prekvapilo ma to. Daniel rázne pokýval hlavou.
"Potom, nám už dali pokoj, kľúče sa našli. A on, keď sme odchádzali si normálne s Lacom dali päť. Najlepší kamaráti. Vtedy som to pochopil. Nikolas sa pridal k ním. Je to zradca, ako Oliver. Ba nie, ešte horší!"
V kútiku duše som si chcel nechať priestor na akési vysvetlenie. Možno krkolomné, naivné, ale niečo, čo by ma presvedčilo a možno umožnilo žiť trebárs v sladkom klamstve, že to tak nie je. Nešlo mi to do hlavy. Nikolasa som predsa dobre poznal. On by niečo také neurobil. Či?
"Prosím," pozrel mi zblízka do očí, nosmi sme sa takmer dotýkali, "prosím, povedz, že ty by si také niečo nespravil."
Ostával som ticho. Prečo, to chcel po mne?
"Mám už len vás. Teba a možno Sama. Povedz to!"
"Ja ťa nezradím!"
"Prisahaj," vzal moju pravú ruku a dal mi ju na srdce, "Spoločne to zvládneme," preriekol tento krát on a mňa to potešilo. Nebolo to márne, celých tých sedem mesiacov, všetky vzájomné chvíle, klub aj partia. Niečo mu v srdci ostalo.
"Prisahám. Spoločne to zvládneme!"
"Ďakujem," posadil sa a rukami sa oprel o kolená, ja som urobil to isté. O chvíľku na mňa pozrel a dlaňami ma chytil za líca. Skôr, ako som stihol niečo povedať, pritlačil svoj nos a čelo o môj nos a čelo. Bol to len moment. Odstrčil som ho a s hrôzou v očiach sa odsunul, skoro až do vody. Z hrdla sa mi vydralo priškrtené "čo robíš?". Moja reakcia ho neprekvapila, len sa vystrel a povedal akoby sa veľa nestalo "Nič... prepáč." Pokýval som hlavou na znak nesúhlasu a potom sa ho opatrne opýtal, "ty si ... na chlapcov?"
"Neviem... nechaj tak," skúsil to uhrať, no v tom nad nami spoza krov zašušťala tráva a ozval sa nejaký tlmený hlas. Rozpoznali sme v tom smiech a vetu, ktorej som celkom nerozumel "Oni sú gejovia!"
Vystrelo ma na rovné nohy, priskočil som k miestu, z kadiaľ zvuky vychádzali v obave, že sa asi naplnili moje najhoršie nočné mory. To sa už stalkeri s výrazným šušťaním a buchotom pakovali preč.
"Zdrháme," v tom hlase som spoznal Laca a v slabnúcom dennom svetle zase Nikolasa. O kratučkú chvíľu, možno o sekundu neskôr, sa mi stratili z dohľadu. Nikto iný tam nebol, no aj to stačilo, aby mi ostalo srdce v krku, bilo ako o závod a zobralo mi na minimálne jednu noc spánok. Ak toto pustia medzi našich spolužiakov, v tú ranu sme skončili. Navyše som nadobudol dojem, že Daniel mal s Nikolasom pravdu. Rozklad našej partie sa aj mne odrazu zdal reálny a dokonca vo veľmi pokročilom štádiu. Prekročili sme hranicu?

Nie, Nikolas aj Laco to prekvapivo držali v tajnosti. Životy sa nám mali poriadne zmeniť z iného dôvodu. Vo štvrtok, 27. apríla 2000, keď Daniel odchádzal do školy, ešte netušil, že sa domov vráti až za dlhé tri roky.

Kritiky



Copyright © 2002 - 2017 EPIKA / Vytvořil Jan Medek