úvod | literární mosty | soutěž Textík | underground | projekty | evidence výrobků
registrace | přihlášení
Nakladatelství Epika > underground > dilo

Underground

3 děl | 0 kritik
Slovensko
Přihlášen: 17.02.2018 13:23


Moment






Vloženo: 17.02.2018 13:23 | zobrazeno: 111x | kritik: 0  
Moment, keď Vám celý Váš život prebehne pred očami. Je to len krátka chvíľa. Pár sekúnd ostrých ako žiletka, žeravých ako uhlíky v pahrebe, štípajúcich ako čerstvý zázvor. Máte pocit, že už nič nebude také, ako pred tým.

Bojoval som so životom, ako sa len dalo. Nemal som to jednoduché. Šikanovanie v škole, nezáujem dievčat a miestami hrozná, hrozná samota. Pár kamarátov ... áno ... boli (sú). Stále si myslím, že to mohlo byť ináč. Zúfalý krok? Upozorniť na seba, že aj ja som tu a že sa nebojím? Ale pri tých možných následkoch ... stojí to vôbec za to? Čo ak ... to nevyjde?

Je to extrém. Áno viem. Je.

Vánok mi odhrnul ofinu. Snáď, aby som lepšie videl. Najprv na svoje dlane a keď som sa chytil zábradlia za sebou, tak tú bezodnú ničotu dole. Nič len prázdno. Kdesi v hĺbke maličké, úplne malé stromy a lúka.

Cúvnuť? No ... isteže, aj to je možnosť. Ale to už neurobím, pomyslel som si. Už nie. Práve padlo definitívne rozhodnutie.

Skočiť.

Stojím na tých pár centimetroch štvorcových ocele, cítim jej chlad, cítim chlad kovovej konštrukcie za sebou. Kolená sa mi trasú a rukami teraz už kŕčovito zvieram zábradlie. Tie stromy nie sú vôbec malé. To iba z tej výšky sa javia ako také brokolice. Pozrel som sa ďalej, ale moja nádej je zbytočná. Len nekonečný les. Hory, doliny, ševelenie lístia a hrajúceho sa vánku. Veľmi dobre viem, že tam nikto nestojí.

Nikto sa nepozerá, nikto nedúfa. Žiaden pár očí ma nesleduje, iba tie – spoza mňa. Ticho, zákerne, zozadu. Prebodávajú ma, čítaju mi myšlienky, mažú ich a vnucujú svoje, šepkajúce – No tak! No tááááák !!! Urob to! Cítim ich tok, ich silu. Väčšiu, ako pud sebazáchovy. Neviem sa jej ubrániť a pri tom ten strach je tak silný.

Som blázon?

Takto to nie je dobre! Mám čím ďalej, tým väčší problém odvážiť sa. Prepásol som ideálnu chvíľu, keď adrenalín ešte nepracoval a vzrušenie bolo motorom a nie na škodu. Zrazu s tým musím bojovať! (Zabebelec!!!) Človek nad tým nesmie premýšľať! Musí to urobiť rýchlo, len tak nedá šancu pudu sebazáchovy rozvinúť sa a začať na plno brzdiť. Nesmieš brzdiť! Nechaj tomu voľný priechod. Pokrč kolená a odraz sa do prázdna!

Si pripravený, urob to! Už si zaplatil! Tak na čo ešte čakáš?

Privrel som oči. Oni mi dajú čas. Dajú mi ho koľko budem chcieť. Im je to jedno. Nestoja tu zástupy ľudí. Mohol by som sa odhodlávať celý deň, týždeň, možno aj rok. Srdce mi bije čoraz silnejšie. Cítim ho všade. V kolenách, v bruchu, v hrudi, v hrdle a v spánku mi pulzuje tep tak silno, až to miestami bolí.

Môžeš urobiť krok späť, nenamýšľaj si, že nie! Vždy sa dá vrátiť a rozmyslieť si to.

Nie! Neurobím to! Prišiel som až sem, tak to dokončíme. Už som prekročil hranice a ... som pevne rozhodnutý.

Jemne som pohol nohou, no hneď som ju vrátil naspäť. Stuhnutý strachom mi obe nohy na chvíľu vypovedali. Nereagovali na moju vôlu, neboli schopné urobiť žiaden pohyb. Hrôza, ktorú prežívam pri tom, čo sa chystám urobiť sa stupňuje aj preto, lebo som si rýchlo spočítal, že pád bude trvať asi tri sekundy. Tri šialené sekundy. Iba tri! A po nich môžem byť mŕtvy! Celkom vážne. Čelím tejto hrozbe a je reálnejšia a zhmotňuje sa oveľa viac, ako kedykoľvek pred tým! Nič! Tma! Koniec ...

A počas tých pár sekúnd?

Kristepane, premietne sa mi celý život! Všetky zlomové okamihy. Ako také záblesky. Tri posrané sekundy ...

Raz, dva, tri. Nič. Tma. Koniec ...

Schválne si to dookola odrátavam, akoby sa mi nechcelo veriť, že je to tak krátko.

Raz. Dva. Tri.

Prišlo to spontánne. Jednoducho som to urobil. Odrazil som sa. Okolo mňa preletelo niekoľko zýbleskov a medzi tými zábleskami som videl seba. Vo svojich vlastných spomienkach.

... vysvedčenie ...

RAZ!

Náručie vetra ma prijalo. Akoby mi chcelo pošepkať "je to v poriadku."

... prvý bozk ...

Letel som, ako vták.

... pohreb ...

A potom sa môj let zmenil na pád strmhlav dolu.

DVA!

... pomocná ruka ... (vedel som od koho, ale nestihol som si to uvedomiť. Okamih spomienky bol veľmi krátky.)

Strach, ktorý vo mne pred tým šalel, je úplne márny a začal sa vytrácať. Veď aj tak ...

... zahraničie, leto ... (asi letná brigáda)

... sa zem nezadržateľne (to nejde zastaviť.) závratnou rýchlosťou približuje. Vnímam to akosi spomalene (ja to chcem zastaviť!), ak to vôbec vnímam cez všetky tie obrazy, ...

... samota (zlyhanie, beznádej) ...

ktoré to prekrývajú.

TRI !!!

Nič. Tma.

Je koniec ...

Lano sa napína a pruží. Moment, keď sa mi azda celá krv v tele nahrnula do mozgu a takmer mi explodovala hlava. Tesne nad stromami sa môj pád zastavuje. Popruhy trochu tlačia, veď ma zastavili z rýchlosti takmer sto kilometrov za hodinu. Roztváram oči. (Žijem?) Je to možné? Je naozaj po všetkom?, myslím si, ako sa tak hompáľam dolu hlavou asi desať metrov nad zemou.

Dlho som sa chválil, že sa na to dám a odvážne som vystupoval po schodoch na vežu, ale pri pohľade dolu ... odvaha bola preč. Tých šesťdesiat metrov – nezdá sa to, ale keď sa pozeráte zhora ...

... to je výška!

GaRdEnBoY 2004, 2018

Kritiky



Copyright © 2002 - 2017 EPIKA / Vytvořil Jan Medek